„Chystáš saniekam?“

   Ten hlas... Ozývalsa mi v hlave, silný, hlboký, nebezpečný a lákavý zároveň. Hromový.Vábivý. Neodolateľný. Zlovestný. Mala som sto chutí vytrieskať si hoz hlavy. Doslova.

   Namiesto toho somroztrasenou rukou strkala kľúč do zámku. Bála som sa. Ako ešte nikdyv živote. Kľúč vyklepával staccato na kov a ja som si pripadala akonajväčší alkoholik. Konečne som trafila. Bleskurýchlo som otočila zápästím,raz, druhý raz, stisla som kľučku a... Nič.

   „Neskúsiš to ešteraz? Možno si sa zamkla až príliš poriadne.“

   „Sklapni!!!“

   Lomcovala somkľučkou, ťahala som.

   „No tak, poriadne.Keď sa dostaneš von, všetko bude ako predtým. Už ma nikdy neuvidíš. Sľubujem.“

   „Veď ťa nevidím aniteraz!“

   Bezmocne somchytila kľúč a naverímboha som ním zvrtla znova. Počula som, ako západkaklapla. Znovu som potiahla, v nádeji, že teraz už dvere otvorím.

   Škodoradostne sarozosmial.

   Otáčala som kľúčomdookola a dookola, pri každom pretočení som počula mechanizmus cvaknúť, nodvere ostávali zavreté. Rozplakala som sa.

   Vtedy som simyslela, že je to nejaký druhý stupeň prepracovanosti. A alkohol.

   „Mala by si saspamätať. Tá robota ti neprospieva,“ krivo sa na mňa usmiala Dana.

   Naša obľúbenákaviareň bola plná.

   „Veď už ťa poriadneani nevidím. Stále čumíš do toho monitoru, prestala si sa nám venovať. Anichlapa nemáš.“

   „Daj pokoj, tebe sato hovorí, keď máš muža na súde. Ty sa o seba starať nemusíš.“

   Chrstla som jej todo tváre. Viem, nefér, ale ku mne bol život nefér už odmalička. Tak prečo sanepodeliť? Dana sa na mňa ublížene pozrela.

   „Neber si tov zlom, len chcem, aby si si trochu užila. Zober si pár dní voľna. Idemes Igorom do hôr, o dva týždne. Vezmi ešte niekoho, ak chceš,a poď s nami.“

   Vzdychla som si.

   „Ja neviem. Nemámčas. Nemôžem. Možno inokedy...“

   „Tak potom sanetvár ako kôpka nešťastia vždy, keď ťa stretnem. Môžeš si za to sama. Požiadaťo pár dní dovolenky ešte nikoho nezabilo. Aj bez teba to prežijú. Preboha,ide o predĺžený víkend,“ prevrátila Dana oči a zahasila cigaretu.

   Toto počúvam vždy.Poď, nechaj to tak, vykašli sa na to, uži si... Ale mali pravdu. Bola som sama.A prepracovaná. A opustená. Sama... Sama...

   „Tak dobre,“usmiala som sa. „Pôjdem.“

   Večer prebiehalv podstatne lepšej nálade než dovtedy. Možno k tomu prispelo aj víno,Dana dokáže človeka opiť aj rožkom, nieto ešte niečím, čo má nejaké topercento. Užívala som si večer, ľudí, ruch okolo...

   Že niečo nie jev poriadku som si uvedomila až po dlhšom čase. Do zmesi ľudských hlasov,hudby, áut a cinkania pohárov preniklo niečo iné. Spomenula som si, že somten zvuk počula už aj predtým. Nevenovala som mu pozornosť, no keď som si horaz uvedomila, už som ho nemohla dostať z hlavy. Naberal na intenzite. Zozačiatku znel ako slabá ozvena vlaku v tuneli, dutý zvuk, ktorý skôrvycítite, než počujete. Neskôr mi pripadal ako šepot. Potom som si bola istá.Celý zbor, desiatky, stovky hlasov. Už-už sa mi zdalo, že rozoznám slová, alebuď to boli nezrozumiteľné zvuky, alebo to bol jazyk, ktorý ani vzdialenenepripomínal žiadnu reč, ktorú poznám.

   Potriasla somhlavou a snažila som sa zahnať obavy, ktoré sa ma zmocnili. Sústredila somsa na Danu, na jej reči o poslednej dovolenke, na to, že si zapálilaďalšiu cigaretu.

   Vyfúkla dyma vtedy som to zbadala. Predo mnou sa zjavilo oko. Teda, sformovalo saz bieleho oblaku. Fascinovane som hľadela na detail úzkej, akoby mačacejzreničky, ktorá sa pozerala kamsi mimo. Na ľudské oko nezvyčajne veľké,pretiahnuté a okrúhle. Potom sa však jeho pohľad zabodol do mňa. Takmersom vykríkla, keď sa v tom istom momente šepot prelial do zrozumiteľnýchslov: „Teraz ty.“

   Odvrátila som uslzenéoči od dverí a pozrela som do izby. Bola prázdna, no i tak ju zapĺňal tenchladný, dunivý hlas.

   „Naozaj si simyslela že tie dvere otvoríš? Trochu ma podceňuješ.“

   „Daj mi už konečnepokoj! Prečo nevypadneš? Nájdi si niekoho iného, nejaká sekta by ťa určites radosťou privítala!“

   Strach vystriedalazúrivosť.

   „Nejde mio sekty. Chcem teba.“

   „Tak na čo, kurva,čakáš? Chceš moju dušu? Moje telo? Hádam ti nejde o peniaze, to ťa musímsklamať, žiadne nemám! Tak čo???“

   Asi pred mesiacomsom ostala v práci dlhšie, nič nezvyčajné. Pomaly poodchádzali aj tínajzarytejší workoholici, len ja som stále ťukala a podpisovalaa menila a usporadúvala... Na rozdiel od nich, mňa to netešilo, anisom z neplatených nadčasov nemala dobrý pocit.

   Uvedomila som si, že som zostala sama. Iste,vrátnik a upratovačka tu boli, avšak nie poruke. Zrazu som mala nepríjemnýpocit.

   Začula som zvuk,ktorý som nevedela identifikovať. Snažila som sa prísť na to, odkiaľ to ide.Šum, ako keď vypadne obraz v telke, zrnenie, biely šum, no nie takcelkom...

   Snažila som saprísť na to, odkiaľ to ide. Vypla som repráky. Načúvala som pri monitore,počítači, vypla som svetlo. Neprestávalo to.

   Zbalila som si vecia povedala som si, že je načase vypadnúť. Ani doma som sa toho všaknezbavila. Niekedy sa mi dokonca zazdalo, že v šume počujem aj nejakýhlas, nič konkrétne som však nezachytila a tak som si vzala tabletku naspanie, zakutrala som sa pod paplón a povedala som si, že takto sa zrejme začínaprepracovanosť.

   V tichu, ktorénastalo, som spoza dverí začula nejaké zvuky. Boli však tlmené, akobyprichádzali z veľkej diaľky.

   Rozštekal sa pes.Dasty, zlatý Dasty, pomyslela som si a z celej sily som začala búchaťna dvere a kričať.

   „Pomóc, pomóc!Pomôžte mi, som tu zavretá!“

   Cez kukátko somvidela susedu, ako sa rozpráva so psom. Začala som robiť taký rámus, že by tozobudilo aj mŕtveho.

   „Pomóc, pomôžtejej, je tu zavretá! Chcem ju zabiť!“

   Výsmech v jehohlase sa nedal ignorovať.

   „Ty zasraný hajzel,ukáž sa! Zabijem ja teba, ty bastard!“

   Obzerala som sa, nonič som nevidela. Akurát na dverách sa usadila jedna moľa. Úplne nezmyslene minapadlo, že ak sú mole v mojom kožuchu, na ktorý som si tak dlho šetrila,asi explodujem. Zabijem ich, všetkých zabijem! Ale čím?

   Aj päste, ktorýmisom tĺkla do dverí mi už začínali opúchať. A suseda zatiaľ odišla. Možnoma nepočula, je už staršia, utešovala som sa v duchu. Kým pôjde späť,musím niečo vymyslieť. Musím sa dostať von, za každú cenu! Pohla som sa smeromku kuchyni. Čo iné mi ostávalo?

   „Kam si sa vybrala?Máš nejaký nový nápad? No to sa na to pozrime, som zvedavý...“

   Tie divné zvuky minedali pokoj. Počula som ich čím ďalej tým častejšie. Nielen v práci, aleaj cestou domov, v obchode, na stretnutí, na ulici...

   Šum začínal naberaťna intenzite, čoraz častejšie sa v ňom vyskytovali hlasy, šepot, ktorémusom nerozumela a ktorý naháňal strach. Po tom zážitku v kaviarni somsa začínala naozaj báť. Nedalo sa to viac zvaľovať na únavu z práce.

   A keď sompotom začala všade naokolo vidieť ďalšie náznaky prenasledovania, vážne somzačala uvažovať o návšteve psychiatra.

   Už som vedela, žeto prichádza so šepotom. Videla som len náznaky kútikom oka. V napadanomlístí, zvírenom prachu, popraskanej omietke na stene, rozliatej vode,v pokrútených konároch stromov. Začalo to okom, potom sa pridali ústa,obrysy tváre, obrovské rameno, ruka...

   Až dodnes somnevedela, čo ma prenasleduje. A potom som ho uvidela.

   Kráčala som domova tešila som sa na teplý čaj, keď som to opäť začula. Zavrela som očia priala si byť niekde ďaleko. Musela som však ísť ďalej, keď tu zrazu maniečo prinútilo dvihnúť hlavu.

   Pred sebou somv poletujúcich vločkách snehu uvidela obrovské torzo tela. Nebolo ľudské.Z obrovskej hlavy mu trčali páry rohov, krídlami víril sneh, paže pokrytéostňami by mu siahali takmer po zem.

   Zvreskla soma dala som sa na útek. Nevšímala som si začudované pohľady ľudí, nevidelasom tých, čo si klopkali na čelo.

   Dobehla som domov,zabuchla som za sebou dvere, zamkla som a nútila sa rozmýšľať. Šibe mi.Možno som sa zľakla vlastnej predstavivosti, presviedčala som sa, no kdesi vosvojom vnútri som vedela, že to tak nie je.

   Nesmiem tu byťsama! Zhodila som kabát a šla zavolať Dane. No nestihla som ani vyťukaťcelé číslo, keď sa v telefóne ozvalo: „Dobrý deň. Dovolala si sa doodkazovej schránky. Po zaznení signálu zomrieš.“

   Odhodila somtelefón a utekala som naspäť k dverám.

   V kuchyni somschytila najväčší nôž, aký som mala, no nejak to nestačilo.

   „Šikovná, pekné špáradlosi si našla.“

   „Strč sa!“

   Ako odpoveď somvytiahla sekáč na mäso. Dostala som ho ako dar a nikdy som nepochopila,prečo mi kúpili taký mäsiarsky nástroj, keď žijem sama a na kurčatá stačínôž. Poťažkala som ho v ruke a na chvíľu som sa cítila akov americkom filme.

   „No vidíš, to je užlepšie. Ak máš doma ešte aj sekeru, sem s ňou, nech je sranda.“

   Rozbehla som sak dverám. Pozbierala som všetku odvahu, silu, zúfalstvo a nádeja zaťala som. Raz, druhý raz, tretí...

   „Si dobrá, dievča!Ide ti to! Máš na to, určite sa ti to podarí, len do toho daj všetko!“

   Ignorovala som ho.Všimla som si, že keď na to idem zošikma, presekávam sa rýchlejšie. Eštežežijem v starom byte, dvere sa poddávali ľahšie, než som čakala.

   Začula som výťah.Moja šanca! Zacítila som, že dvere povoľujú. Ešte kúsok!

   Dasty štekol.

   Kútikom oka somzachytila pohyb. A ďalší. Tých molí je tu viac.

   Cez úzku škáru,ktorá sa každým zásekom zväčšovala, som videla susedu.

   „Haló! Halóóó!Pomóc! Zavolajte niekoho, chcem sa dostať von!“

   Pes sa otočila bláznivo sa rozštekal.

   On ma počuje,uvedomila som si. Začala som znova kričať. Suseda sa obrátila a začala tíšiťpsa. Potom sa narovnala a pozrela sa priamo na mňa.

   S výdychomúľavy som spustila boľavé ruky aj hlavu a celá spotená som na chvíľuprivrela oči. Zhlboka som sa nadýchla, aby som mohla znovu kričať, prípadnevysvetľovať a...

   Tam, kde ešte predchvíľou zívala moja krvopotne vysekaná diera, boli hladké, neporušené dvere.Rezignovane som sa zosunula na zem.

   „Bravó! Skvelýpokus! Tak dobre som sa už dlho nebavil...“

   „Prosím,“ zašepkalasom.

   Do očí sa mi znovuhrnuli slzy.

   Všimla som si, žemole sa stihli pustiť už aj do koberca. A že ich je okolo mňa čím ďalej,tým viac. Opierala som sa chrbtom o chladné dvere a pred očami miprebiehalo predstavenie, ktoré ma istým zvráteným spôsobom fascinovalo. Moleboli všade. Zlietavali sa doprostred chodby a za tichučkého šuchotu krídelmi pred očami povstával môj koniec.

   Konečne som hovidela v celej jeho kráse. Ohavnosti.

   Aj keď sa moleneustále hýbali a konečný výsledok bol mierne rozlietaný, videla sommohutné paže, ktorými sa opieral o podlahu. Mal ich naozaj pokrytéostňami. Z papule mu trčal rozoklaný jazyk, dva páry rohov sa stáčalidozadu. Krídla, ktoré vďaka moliam vyzerali, že sa naozaj hýbu, siahali až dokuchyne. Zabral celú chodbu, týčil sa až k stropu a keby som malaväčší byt, určite by dokázal narásť ešte viac.

   „Fuj, ty si aleškaredý,“ skonštatovala som a potom som sa rozosmiala.

   Démon zarevala zahnal sa rukou s obrovskými pazúrmi. Na polceste medzi mnoua jeho telom sa mole rozleteli a pod nimi sa zjavila škvrnitou,sivočervenou kožou pokrytá ruka. Zakrivené pazúry sa omotali okolo môjho krkua ja som sa presvedčila, že „ostrý ako britva“ nie je len fráza.